Ak ste skalnými fanúšikmi Járy Cimrmana, určite poznáte dielo s názvom Vyšetrovanie straty triednej knihy a určite si tak vybavíte scénu, kedy pán Ladislav Smoljak čo by pedagóg opisoval pánovi Jaroslavovi Vajglovi čo by školskému inšpektorovi triedny zasadací poriadok. Ono „debil, blbecek, debil, blbecek, debil, blbecek…“, je jednoducho nezabudnuteľné. A ja môžem po piatkovej úsmevnej udalosti povedať: „Debil, blbecek, debil, blbecek, debil, blbecek, iba tamto Vlček ich debil aj blbecek!“ Ale čo a ako sa vlastne stalo? Článok bude kvapôček dlhší, tak sa pohodlne usaďte a čítajte ďalej.

Jednoduchý plán

Viróza ustúpila a tak som sa rozhodol, že na nejaký čas utnem marketing projektu Dotkni sa dopravy a pôjdem si nahrať predelové zvuky, ktoré vás budú pri určitých okolnostiach sprevádzať podcastmi. Vzal som si teda svoje najlepšie záznamové zariadenie, pribalil externý mikrofón a odišiel k bielej Škode 120L.

Zo začiatku išlo všetko dobre, ale za polovicou práce začalo liať ako z kanvy, čo mi nevadilo, bol som predsa vo vnútri vozidla. Prečkal som takto asi dvadsať minút a akonáhle dážď ustúpil do tej miery, že ma nerušil pri nahrávaní, pokračoval som v práci. A potom sa to stalo. Z absurdného bezpečnostného dôvodu som sa vo vozidle zamkol a premiestnil sa na sedadlo za vodičom a jal sa nahrávať ďalšie zvuky. Nahrávanie sa na prvýkrát nepodarilo, takže som sa málinko pozdržal. Neustále som si opakoval, že si nesmiem zabudnúť odomknúť dvere od vodiča, až budem vystupovať. Nahrávka sa podarila asi na piaty pokus a ja plný radosti, že sa to konečne podarilo som vybehol z auta, siahol po zámku zadných dverí av tej poslednej sekunde, keď už sa nedá nič robiť, pretože dvere už zaklapli si uvedomil, že mám všetky ostatné dvere zamknuté. Tak čo teraz? Vyletelo zo mne niekoľko predajných žien, pretože kľúče v aute, naštartovaný motor, v príručnom kufríku mobil aj biela palica. Ešte, že mám dobrých známych a že to nie sú žiadni morousi a že sa tak ako ja dokážu zasmiať aj tým najšialenejším šialenostiam.

Vďaka Bohu za to, že mám dva mobilné telefóny. Jeden súkromný a jeden na živnosť. Nemám totiž rád, keď sa mi súkromné ​​veci miešajú s podnikaním. Nechal som teda naštartovanú Milenu Milenú a šiel pre druhý mobil. Kľúče od domu som mal našťastie v bunde, takže ako do paneláka, tak do bytu som sa dostal. Vyhľadal som prvý kontakt, ktorý ma napadol a našťastie sa to ešte stalo v čase, keď bol Vašek ešte v dielni. Sľúbil, že niečo, s čím sa pokúsime auto odomknúť vyhrabe a príde.

Všetko má šťastný koniec

Asi za pol hodiny prišiel rozosmiaty Vašek a išiel sa dobývať do mojej Mileny. Ani jeden z nás ale nevedel, ako to dopadne, pretože aj pre Vaška to bol prvý prípad, keď sa musel doslova vlámať do zamknutého vozidla. Nebudem tu pochopiteľne popisovať, ako sa do auta dostal, ale asi za minútku a pol boli zadné dvere nielen odomknuté, ale aj otvorené a to bez akéhokoľvek poškodenia čohokoľvek.

záverom

Na záver celej akcie ma Vašek priateľsky potľapkal po chrbte as úsmevom predniesol: „Raz sa to stať muselo, ale ten nástroj, ktorým som to auto otvoril si radšej vezmem, bo by si bol schopný sa s ním ešte zamknúť!“ A aké z toho plynie poučenie? Zbytočne sa nezamykať. 🙂