Niekedy jednoducho šťastie praje. A vo chvíli, keď už si človek hovorí, že jemu sa snáď vyhýba príde niečo, s čím nepočítal. A to bol aj môj prípad. Vďaka náhode a mojej vášni pre historické vozidlá značky Škoda môžem nielen snívať, môžem aj žiť svoj sen.
Za sedem rokov práce v spoločnosti, kde pracujem na dohodu o vykonaní činnosti, čomu zodpovedá pochopiteľne aj plat sa mi podarilo našetriť si čiastku, za ktorú som si myslel, že si zaobstarám svoju najobľúbenejšiu Škodovku sto dvadsiatku. Lenže som nechcel kupovať zajaca vo vreci a tak som sa s obavami obrátil na členov jednej fandovskej skupiny do Škodovek na Facebooku. Prečo s obavami? Išiel som totiž s kožou na trh. Nevidiaci chce starú Škodovku. Očakával som skôr výsmech, alebo označenie podvodníka, s tým sa u svojich koníčkov totiž vzhľadom na svoje zrakové postihnutie stretávam pomerne často. To som ale netušil, čo svojím dotazom spôsobím. Žiadny výsmech, poškľabky či urážky, práve naopak. Bol som vrelo privítaný medzi komunitu, čítajúcu v tej dobe cca 12000 ľudí. Lenže pár ľudí môj záujem o Škodovku vybudil k niečomu, čo by ma ani vo sne nenapadlo. Hoci som napísal, že peniaze na sto dvadsiatku mám, tak sa aj napriek tomu rozhodli prihodiť nejaké financie. Pôvodný hec bol, že by každý, ku komu sa výzva dostane poslal 10,- Sk a naozaj sa to chytilo. Lenže tých 10, Sk neposlal prakticky nikto, čiastky začínali sto korunami, niektorí ale prihodili aj niekoľko tisíc.
Škodovku som si nakoniec zaobstaral. Tým to všetko mohlo byť uzavreté, lenže vďaka komunite Škodovkárov to môj vlastný rozpočet nijako významne nepocítil. Áno, mohol som si za zvyšok peňazí nechať svoju sto dvadsiatku, ktoré dali jej prví majitelia (už bohužiaľ nežijú) meno Milena opraviť, má pár škralúpov na exteriéri, lenže ja ich zatiaľ nepovažujem za nejako extrémne nutné opravovať a tak som sa rozhodol, že ešte skúsim pohľadať svoju druhú najobľúbenejšiu Škodovku, stovku. A mal som šťastie. Ako na krásne auto, tak na doteraz žijúceho prvého majiteľa. Síce som pôvodne chcel stovku prvej generácie s kľučkami von, lenže takú zohnať za rozumné peniaze je prakticky nemožné.
Prenajal som si teda garáž, jedno auto do nej uschoval a druhým sa nechal voziť. Rozpočet však stále nebol úplne vyčerpaný a tak som niektoré neduhy na sto dvadsiatke nechal opraviť, interiér – teda vlastne exteriér som nechal byť, zameral som sa na motorizovanú časť. Zároveň mi ale blesklo hlavou, že mám dve historické vozidlá a plnú pivnicu najrôznejších dielov, od svetiel až po kolesá s diskami. Už si ani nepamätám, kto všetko mi čo daroval. Začal som teda plánovať malú expozíciu, ktorej som dal názov Dotkni sa dopravy.
A práve vďaka tejto expozícii sa mi podarilo získať ešte jedno vozidlo. Prišiel som k nemu ako slepý k husliam a to doslova. Týmto jeho bývalej majiteľke z celého srdca ďakujem, pretože sa ku mne Favorit dostal neuveriteľnou náhodou. Pôvodne som do expozície Favorita vôbec neplánoval, bolo to na mňa už veľmi nové auto – vlastne ja som už neplánoval žiadne ďalšie auto, pretože rozpočet bol vyčerpaný, lenže keď mi ho ukázali, prakticky ihneď som zmenil názor a bol môj.
Takže aj ako nevidiacim mám malý vozový park a veľké plány, ako s ním naložím. A hoci je to možno neuveriteľné, sú pre mňa vzhľadom na moju zdravotnú situáciu práve autá tým najlepším liekom. Síce možno vyzerám ako blázon, keď si idem do auta pustiť audioknihu, ale ten pocit uchopiť volant, alebo sa oprieť ako doma v obývačke a nemusieť nič riešiť, kedy počujete len audioknihu a ľudí okolo vás je jednoducho na nezaplatenie. A keď náhodou potrebujem na nákup či k lekárovi, vždy sa nájde niekto, kto ma mojim vlastným vozidlom zvezie. Raz je to sto dvadsiatka, inokedy zase stovka či Favorit, ale je to naozaj neopísateľný pocit radosti a šťastia. Dokonca som sa kvôli svojej expozícii naučil natáčať videá, ktoré publikujem na svojom Youtube kanáli. Síce tam väčšinou dávam len štarty, pretože ako nevidiaci toho nič moc iné robiť nemôžem, ale posledné mesiace sa zahrávam aj s podcastmi, ktoré sa tešia veľkej obľube hlavne medzi nevidiacimi fanúšikmi do motorizmu a na môj úžas ich nie je málo.
A práve odtiaľ moje nové motto. „Nevidieť a žiť život na plný plyn sa nevylučuje. A keď už niekedy musím stiahnuť nohu z plynu, robím to veľmi nerád!“ Jediná škoda je, že mi mnoho ľudí toto šťastie závidí.